Kosovo nie je precedensom pre Slovensko

Centrálna vláda brutálne utláča menšinovú etnickú skupinu, potláča jej jazyk, ovláda jej hospodárstvo a dokonca voči nej vykonáva masakry. Členovia menšiny odpovedajú zbraňami, snažiac sa obhájiť provinciu, v ktorej svoju menšinu formujú. Boje zúria, počet obetí rastie. Potom centrálna vláda rozhodne, že doslova vykopne z komunity každého jedného člena. Hranice zaplavujú stovky tisíc vyčerpaných utečencov.

Medzinárodná komunita reaguje. Najskôr sankciami a potom silou: lietadlá NATO dva mesiace bombardujú kľúčové vojenské a vládne ciele. Vláda poľavuje a sťahuje z provincie svoje jednotky. Utečenci sa začínajú vracať do svojej otrasenej domoviny, ktorá už je medzičasom protektorátom OSN s medzinárodnými strážcami mieru.

Znie to presne ako prípad Slovenska a jeho maďarskej menšiny, nie? Nuž, vlastne ani nie. Napriek tomu niektorí členovia slovenskej vlády držia obyvateľov vo viere, že opísaná situácia medzi Belehradom a populáciou etnických Albáncov v Kosove je nejakým spôsobom precedensom pre vzťahy Bratislavy s maďarskou menšinou na Slovensku.

Je ťažko pochopiteľné, prečo by si to niekto mal myslieť. Tieto dve situácie nemajú nič spoločné. Má slovenská vláda, a špeciálne Slovenská národná strana záujem na šírení strachu, aby upevnila podporu voličov krajnej pravice? Alebo sa iné politické sily snažia vyšachovať iných tým, že si privlastnia titul "ochrancu bratov Srbov"?

Tak či onak, Slováci majú teraz vládu, ktorá otvorene podporuje pozíciu Belehradu v otázke Kosova - tak vnútri Európskej únie, ako aj v Bezpečnostnej rade OSN, kde má Slovensko dočasné miesto. Naliehanie premiéra Roberta Fica na zmeny v plánoch OSN v Kosove, ako aj posledná parlamentná rezolúcia o Kosove, silno podporujú Belehrad. Tieto kroky spôsobili omnoho viac, než to, že dali ministrovi zahraničia Jánovi Kubišovi nesplniteľnú úlohu. Ohrozujú mier a stabilitu na Balkáne.

Po opakovaných pokusoch priviesť Belehrad a Prištinu bližšie k vzájomným zmysluplným rozhovorom, predstavil vyslanec OSN Martti Ahtisaari Bezpečnostnej rade plán na kosovskú "nezávislosť pod dozorom". Delikátne vyvážená dohoda by provincii umožnila presun spod súčasného medzinárodného väzenia pod ochranu OSN a k suverénnej pozícii, hoci by stále mala špeciálneho zástupcu EÚ, ktorý by mal právo veta nad určitými rozhodnutiami tamojšej vlády.

Pre Srbsko je to, samozrejme, zložité, hoci realitou je, že Belehrad stratil morálne právo vládnuť Kosovu, keď v roku 1999 spustil masívnu etnickú čistku proti tamojšej albánskej populácii. Rezolúcia BR OSN č.1244 v tom istom roku ukončila faktickú kontrolu Srbska nad Kosovom.

Ďalším krokom, ktorý navrhuje Ahtisaari, je v zásade len potvrdením neodvratného. Môže byť ťažko akceptovateľným, no je absolútne nemožné predstaviť si opačný scenár: Ako by mohlo Kosovo s 90 percentami etnických Albáncov tolerovať návrat k srbskej vláde po tom, ako sa ich Belehrad snažil pred ôsmimi rokmi zničiť a vyhnať? A Belehrad v posledných ôsmich rokoch neurobil nič, aby pomohol reintegrácii kosovských Albáncov do Srbska. Situácia je napätá a bude sa len vyhrocovať, ak ľuďom Kosova nebude umožnené spravovať svoje vlastné záležitosti bez zásahov štátu, ktorý sa ich snažil zlikvidovať.

Samozrejme, akékoľvek riešenie pre Kosovo musí garantovať práva Srbov a ľudí z iných etnických skupín, ktorí v Kosove ostanú. Ahtisaariho plán s tým počíta. Okrem iných vecí navrhuje aj to, aby pomáhalo udržať poriadok 13 000 vojakov NATO a 1 500 policajtov z EÚ.

Slovensko namiesto podpory ťažkého, no potrebného plánu OSN predlžuje agóniu demokratických síl v Srbsku, ktoré potichu dúfajú, že EÚ vezme nad Kosovom svoju ochrannú ruku, aby sa v tejto otázke mohli vyhnúť verejnej cenzúre.

V snahe ospravedlniť tento krok - (pod vplyvom strachu, aby sa Kosovo nestalo precedensom pre slovenských Maďarov, čo niektorí vo vládnucej koalícii robia) - je neúprimnosťou v najčistejšej forme. Situácia medzi Belehradom a etnickými Albáncami v Kosove nenesie absolútne žiadnu spojitosť s čímkoľvek, čo sa deje na Slovensku - a ani vzdialene s ničím predstaviteľným kdekoľvek vnútri Európskej únie.

Politici, ktorí stavajú mýtus o slovanskej solidarite z 19. storočia nad ľudské práva a medzinárodnú bezpečnosť, sú jednoducho v intenciách moderného štátu nezodpovední. Neopanslávizmus síce doma môže, ale i nemusí zabezpečiť politické body, no nepochybne zvyšuje riziko znovuotvorenia násilného konfliktu v balkánskom regióne.